Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

História

Pohľad do minulosti...

 

(foto: OcÚ, Prašná cesta)

 

    Vestenická dolina podobne ako celá Hornonitrianska kotlina bola osídlená až na sklonku neskorej doby kamennej. V období Veľkomoravskej ríše bolo Horné Ponitrie husto osídlené. Význam pre osídlenie tohto územia mala obchodná cesta, ktorá prechádzala povodím rieky Nitrice.

     Obec Dolné Vestenice vznikla asi v polovici 11. storočia ako súčasť panstva Nitrianskeho hradu. Od konca 11. storočia patrila Nitrianskemu biskupstvu. Prvá listinná zmienka pochádza až z roku 1349 pod menom Westhenicz Inferior. V tejto listine sa potvrdzuje dohoda medzi zoborským opátom Tomášom a ostrihomským arcibiskupom Čanadínom z Telegdu o vyberaní desiatkov od poddaných. Druhá listina je z roku 1647. V nej udeľuje práva libertína dolnovestenickému sedliakovi Jurajovi Slivkovi. Libertíni boli poddaní, ktorí boli oslobodení od roboty, ale poskytovali aj iné služby. V tejto listine bolo ustanovené, že v prípade vojenských výprav budú libertíni poskytovať vojenskú pomoc, vlastného koňa i svoju zbraň.

     Obec Dolné Vestenice má meno po svojom zakladateľovi Vestenickom, ktorý prišiel z Moravy na pusté miesto, založil majer na mieste, kde stojí dom Ing. Michala Cvopu. Okolo majera vznikla dedina. Vestenický potom založil aj druhý majer o niečo vyššie svojmu synovi. I toto územie tvorilo dedinu Vestenice.

     V 15. storočí vznikla v obci organizovaná obecná správa s vlastnou kancelárskou činnosťou a obecným symbolom. Heraldicky upravený historický symbol mal byť nasledovný: modrý štít, postava červennoodetého svätého Jakuba stojaceho na zelenej pažiti . Na pleciach má strieborný plášť, na hlave (biely) strieborný klobúk, v ruke striebornú palicu s priviazanou tekvicou, modrý štít.

   Vestenická dolina prešla ťažkou skúškou histórie. Neobišli ju nové myšlienkové prúdy, vnútropolitické otrasy v 16. storočí a stála vo víre politických a vojenských akciií počas celého 17. storočia. Boľavé rany zanechali v živote jej ľudu najmä ničivé stavovské povstania a turecké výboje.

     V roku 1564 bola zriadená v Dolných Vesteniciach poštová stanica za účelom spojenia Viedne so Sedmohradskom. Tým získali Vestenice priame spojenie s ďalšími strategickým mestami v Uhorsku. Pod vplyvom tureckého nebezpečenstva vzrástol do istej miery hospodársky a politicko-strategický význam Dolných Vesteníc. Asi okolo roku 1547 prechádzala obcou významná dopravná tepna z Viedne cez Bratislavu. Daňový súpis z roku 1553 uvádza , že sa v obci zdaňuje 14 port, čo predstavovalo v skutočnosti približne 28 - 35 poddanských usadlostí.
     Z výrobno-technických zariadení bol v obci mlyn na jeden kameň, z ktorého musela obec platiť regálny poplatok za príslušný výnos.Najviac zaťažovala poddaných povinná robotná renta. Podľa dispozíciií zemepána museli zväčša na úkor svojho hospodárstva pooberať ovocie a zabezpečiť kosbu a žatvu.
     I vo Vesteniciach sa ujala na istý čas reformácia. Jedným z jej významných predstaviteľov bol kaplán Martin Fáber. V roku 1560 sa vo Vesteniciach prijímalo pod obojakým spôsobom.

 

... a čas písal ďalšie dejiny (17.-18. storočie)

 

     Podrobnejšie údaje o postavení Dolných Vesteníc, o hospodárskych pomeroch a sociálnej štruktúre obyvateľov sa dozvedáme až z urbárov v 17. storočí. (Urbarium Cathedralis Ecclesii Nietriensis 1626 a 1694). Boli správnym hospodárskym centrom biskupských majetkov - tzv. officiolátu.
      Hospodársky základ tvorilo 18 a 3/4 sesií urbariálnej pôdy, na ktorej hospodárilo 54 sedliakov . Za používanie urbariálnej pôdy platili svojmu zemepánovi - Nitrianskemu biskupstvu - peňažnú rentu (cenzus) a odvádzali naturálnu a robotnú rentu. Základom výroby bolo poľnohospodárstvo. V rastlinnej produkcii popredné miesto zaujímalo podľa urbariátu pestovanie obilnín, a to: pšenice, jačmeňa, ovsa a prosa. Z priemyselných plodín sa pestovalo sčasti chmeľ a konope. Konopné vlákno bolo základom pre výrobu plátna, ktoré sa používalo ako najbežnejší materiál na zhotovovanie odevov. Veľký záujem bol o i o konopné semeno, z ktorého sa lisoval olej. Produkcia chmeľu sa využívala v miestnom pivovare, ktorý patril obci. Obec zaň musela platiť zemepánovi 2 merice chmeľu. Zo strukovín sa pestoval hrach, zo zeleniny povinne najmä kapusta a cibuľa. I z týchto produktov musela obec odvádza povinne naturálne dávky (1 mericu hrachu, 24 kapustných hláv a spoločne za obec 2 merice cibule).  Svoje miesto malo v tomto období i pestovanie vínnej révy. Sedliaci vlastnili 78 pol viníc, želiar s domom jednu vinicu a želiar bez domu 3/4 vinice. Vesteničania ho mohli čapovať a predávať 5-krát do roka na veľké sviatky. Predpoklady na bohatú úradu dávali mimoriadne priaznivé prírodné podmienky. V 17. storočí sa preto Vestenická dolina stala významnou ovocinárskou oblasťou.
Výraznejší hospodársky vzostup Dolných Vesteníc a jej obyvateľov brzdili turecké výboje a plienenie. Obec bola spustošená, obyvatelia boli nútení platiť dane. Ohrozované boli i poštové stanice v pásme tureckého nebezpečenstva. Z tohto dôvodu bola i Vestenická stanica preložená do Považskej Bystrice.
     Neustále vojny, strata poštovej stanice, ale najmä daňové zaťaženie, spôsobili v 17. storočí veľmi zlú hospodársku situáciu vestenického obyvateľstva. Katastrofou pre hornú Nitru bolo Tökölyho povstanie, ktorého vojská vyplienili Prievidzu a široké okolie.

     Rok 1736 priniesol dve závažné zmeny do života obcí Vestenickej doliny. Ruší sa tzv. officiolát a vytvára sa Domínium Skačany. Upadajúce príjmy panstvo nahradilo vyberaním dávok zo šafranu. Vestenický šafrán mal zvučné meno nielen na domácom, ale i zahraničnom trhu. Zásluhou jeho kvality získavajú Dolnovesteničania nový druh obživy - obchod. Dikálny súpis z roku 1753 uvádza, že obchodom so šafranom sa zaoberalo v Dolných Vesteniciach 30 obyvateľov. Obchodníci z tejto oblasti chodili predávať šafrán až do Talianska.
Ďalším doplnkovým zamestnaním bolo chytanie čvíkot. Čvíkoty boli drozdovité vtáky, ktoré sa chytali pre chutné mäso s príchuťou borievok. Urbár predpisoval odovzdávanie 100 kusov vtáctva pre biskupskú kuchyňu. Pre panstvo sa stali vyhľadávanou pochúťkou, za ktorú sa platilo 5 - 6 denárov. Tradícia tohto nezvyčajného zamestnania pretrvávala až do roku 1932, kedy bol vydaný zákon na ochranu vtáctva.


     Prírodné pomery vytvárali mimoriadne priaznivé podmienky i pre pestovanie ovocia a vínnej révy. To sa sústredilo najmä na svahoch vrchov. Pôvodne sa kládol väčší dôraz na pestovanie vínnej révy, ktoré bolo prvoradé. Ovocné stromy tvorili iba súčasť vinohradov. Nachádzali sa v chotárnej časti Stráň. Kopcovitý terén zabezpečoval Vesteničanom aj dostatok pasienkov a dreva, ktoré bolo nielen palivovým zdrojom, ale so súhlasom panstva i vhodným stavebným materiálom. Doplnkovým zdrojom obživy sa stalo i remeselníctvo hlavne počas zimných mesiacov. V obci boli dvaja sedliaci, obuvník, jeden mäsiar a mlynár, ktorí rozlohou svojich majetkou patrili k najbohatšej vrstve. Napriek spomenutým netradičným spôsobom obživy obyvateľstvo Dolných Vesteníc trpelo nedostatkom potravín. Poľnohospodárstvo zostávalo i naďalej hlavným zdrojom obživy. Potvrdzuje to i daňový súpis z roku 1715, v ktorom je prvá zmienka o pestovaní vinnej révy. Na úkor chovu poľnohospodárskych zvierat sa čoraz viac venovala pozornosť rastlinnej produkcii a pestovaniu viniča. Ďalšou významnou plodinou boli konope, ktoré sa využívalo na výrobu plátna. Okrem toho sa pestoval chmel, kapusta, obilie a obyvateľstvo sa zaoberalo vinohradníctvom a včelárstvom. 
     Nové skutočnosti priniesol tereziánsky urbár. Mária Terézia, vtedajšia cisárovná a kráľovná Uhorska, tak uskutočnila reformu vládnucich pomerov na vidieku.

      V roku 1700 dal postaviť dolnovestenický občan Martin Michalovič, zvaný Michaleje, kaplnku na spôsob kostolíka, ktorá bola zasvätená svätému apoštolovi Jakubovi staršiemu. Podľa dostupných informácií žilo v obci 70 poddanských, 5 želiarskych a 11 hofierskych rodín. Sociálne rozvrstvenie obyvateľstva bolo nasledovné: najbohatší sedliaci vlastniaci 1/2 sesie,  stredne majetkovo postavení sedliaci vlastniaci 1/4 sesie, želiari vlastniaci dom, no nevlastniaci žiadnu pôdu. Najchudobnejšou vrtstvou boli hofieri, ktorí nevlastnili ani dom, ani pôdu a boli ekonomicky závislí od bohatších gazdov. Zvláštnu kategóriu tvorili bača Juraj, magister pošty Michal Jonáš a mlynár Andrej Dubina. 
          Obyvateľstvo muselo zo svojej produkcie splácať rentu nitrianskemu biskupstvu v naturáliách, ale od roku 1769 po reforme vidieka mohli splácať rentu aj v peniazoch. Postupne zaniká tzv. robotná renta a nahrádza sa spomínanou peňažnou rentou. Robotná renta bola totiž hlavnou príčinou stagnácie poddanského hospodárstva. Zabraňovala roľníkom, aby venovali dostatočnú pozornosť obrábaniu vlastných polí, čím sa znižovala produktivita a hospodárstvo upadalo. Na druhej strane peňažnou rentou panstvo získavalo priamy finančný zisk. 
     Daňový súpis z roku 1778 registruje v obci 524 obyvateľov, domy boli z pálenej tehly. V obci pri požiari v roku 1790 zhorela veľká časť obce a kaplnka. 

     V 18. storočí pri ďalšom sčítaní ľudu v roku 1869 bol zistený počet obyvateľov 570, výmera chotára 2309 katastrálnych jutár. Na tejto výmere hospodárili dvaja veľkostatkári a 111 malých vlastníkov, ktorí bývali v 81 domoch. Obyvatelia Dolných Vesteníc sa v tejto dobe venovali hlavne pestovaniu šafránu. Ďalšou významnou plodinou bolo konope na výrobu plátna. Okrem toho sa pestoval chmel, kapustu, obilie a zaoberali sa taktiež vinohradníctvom a včelárstvom a napokon aj ovocinárstvom. Po splnení renty chodili predávať produkty po celom Uhorsku. Jedným zo zdrojov obživy bolo aj vtáčnictvo - chytanie čvíkot. Čvíkoty boli drozdovité vtáky, ktoré sa chytali pre chutné mäso s príchuťou borievok. Čvíkoty chodili predávať Dolnovesteničania i na Dolnú zem.

 

Od poľnohospodárstva k začiatkom priemyslu...

 

(foto: OcÚ, Kosci)

 

     V 19. storočí sa v Dolných Vesteniciach začína rozvíjať obchodná činnosť. Prvou oblasťou bolo ovocie, a to čerstvé, sušené, ďalej vo forme rôznych druhov lekvárov i spracované na destilát. Druhú oblasť rozvíjali tzv. "šafraníci", ktorí obchodovali predovšetkým s predmetami dennej spotreby. Spôsob tohto obchodovania sa opisuje nasledovne: 

      Vestenice sú dedina so zvláštnou vrstvou obchodníkov, ktorí sú známi v celej krajine ako "šafraníci ". Predávajú lacný strižný tovar všetkého druhu, nože, ihly, prstene a podobné drobnosti každodenného luxusu. Tovar majú zabalený vo veľkých škatuliach, ktoré nesie kôň...  

 

     Sčítanie ľudu z roku 1869 nám poskytuje pohľad na ekonomicko-sociálny profil obce v druhej polovici 19. storočia.Toto obdobie je charakteristické malým prírastkom obyvateľstva. Výmera pôdy predstavovala 2309 katastrálnych jutier a 310 siah. Na výmere prosperovalo 111 malých vlastníkov, ktorí bývali v 81 domoch. Obec bola zisková. Pôda bola rozdelená do prvej a štvrtej triedy. Prvoradým pre obyvateľstvo bolo poľnohospodárstvo, chov oviec, ošípaných a koní. Doplnkovým zamestnaním zostával naďalej i potulný obchod - predovšetkým s ovocím.

     Práve táto skutočnosť - neschopnosť pôdy zabezpečiť dostatok obživy pre obyvateľstvo - bola dôsledkom toho, že roľníci boli často nútení odchádzať s rodinami až na Dolnú zem. Zlé hygienické pomery, v ktorých žili, mali za následok infekčnú chorobu zvanú trachóm. Podľa prieskumu z roku 1877 patril Prievidzký okres medzi najzamorenejšie okresy Slovenska. Z tohto dôvodu bola v roku 1925 zriadená v obci trachómová stanica. Po roku 1970 sa trachóm už v Dolných Vesteniciach nevyskytoval.

     Neutešenú situáciu sa však koncom minulého storočia snažila zlepšovať zakladaním nových pracovných možností bratislavská Priemyselná a obchodná komora. Na základe jej aktivity a vďaka bohatstvu hornonitrianskych lesov sa vytvorili vhodné podmienky pre vznik drevárskeho priemyslu v tejto časti Nitrianskej župy.Tieto sa realizovali v podobe prvého väčšieho drevárského podniku - továrne na paličky v Dolných Vesteniciach.  Jej zakladateľom bol Rakúšan Móritz Korb, ktorý v roku 1892 odkúpil vtedajší mlyn a tým získall vhodné priestory na zavedenie výroby palíc a rúčok na dáždniky. Už prvé dva roky po začatí výroby zamestnávala továreň 108 robotníkov, čo značne oživilo zamestnanosť v tejto doline. V roku 1896 sa novými spolumajiteľmi "paličkárne" stali prievidzký právnik Dr. Zigmund Gõmöry a veľkostatkár z Krnče gróf Gabriel Matuschka.Výrobky si našli odbyt na trhoch v Nemecku, Francúzsku, Anglicku, Taliansku. Na prelome storočia, kedy mali Vestenice 805 obyvateľov bolo v počte 86 zamestnaných práve v drevárskom priemysle. Týmto bol položený základ terajšej gumárenskej výroby. V 20-tych rokoch 20. storočia sa však výroba dostáva do krízy a fabrika bola čoraz častejšie stratová. Vrchol úpadku nastáva v období celosvetovej hospodárskej krízy a v roku 1931 fabrika zaniká.


 

 

Začiatky školskej výučby v Dolných Vesteniciach...

 

(foto: OcÚ, Stará škola)

 

... siahajú už do druhej polovice 19. storočia. Na zakladaní  škôl sa v minulosti podieľali obce, štát a cirkev. Z dokumentov uložených na Farskom úrade v Horných Vesteniciach sa dozvedáme, že škola bola vo Vesteniciach už v roku 1869. Budova školy z roku 1878 bola v nevyhovujúcom stave a tak sa v rokoch 1899 až 1903 vo Vesteniciach vôbec nevyučovalo. Od 1. 9. 1909 bola daná do užívania nová školská budova, ktorá stojí na pozemku terajšieho obecného úradu. Patril k nej aj školský pozemok, na ktorom sa mali žiaci učiť pestovať plodiny, najmä ovocné strokmy. Po vzniku 1. československej republiky (1918-1939), kedy bola návšteva školy podľa zákona povinná, sa situácia vo vyučovaní trochu zlepšila. Vyučovanie v novej škole po roku 1909 nebolo jednoduché. Ľudia boli zvyknutí na pomoc detí pri poľnohospodárstve, nepúšťali deti pravidelne do školy. Od roku 1924 bola založená školská kronika, ktorá je vedená doteraz a v ktorej sú podchytené aj udalosti neuvedené ani v obecnej kronike.

 


 

20. storočie - nové dejiny Dolných Vesteníc...

 

(foto: OcÚ, Voz zo 40-tych až 50-tych rokov min. storočia)

 

   20. storočie bolo ťažké obdobie aj pre Dolné Vestenice.  Bieda sa dotýkala každého občana. Ľudia žili v skromných obydliach zo surovej tehly, pokrytých z väčšej časti slamou. Obliekali sa väčšinou do odevou vyrobených z konopného plátna, živili sa tým, čo si vypestovali na poli alebo vyprodukovali chovom dobytka. Z chudobnejších rodín odchádzali za prácou na dolniaky na majere, ale aj za prácou do Francie a za more do Ameriky. Napriek tomu, že v tridsiatych rokoch sa noví majitelia paličkárne pokúšali oživiť výrobu, boli Dolnovesteničania nútení opäť vyhľadávať nové zamestnanie. Niektorí sa vrátili na svoje malé hospodárstva, iní sa živili oberaním čerešní. Po skončení prvej svetovej vojny (1914 - 1918), v ktorej našlo smrť aj niekoľko dolnovestenických občanov, život v obci nebol lepší. V roku 1925 obec zachvátil veľký požiar a vzhľadom k tomu, že domy boli pokryté slamenými strechami, zhorel celý stred dediny. Na pomoc vyhoreným sa v dedine robili zbierky. 

 


 

Spôsoby odievania

 

(foto: OcÚ, Ľudový odev z Dolných Vesteníc z konca 19. stor.)

 

     Ľudový odev v obci Dolné Vestenice už zanikol. V súčasnosti môžeme s určitosťou konštatovať, že sa prestal nosiť ešte v prvých desaťročiach nášho storočia. Na prípravu odevných súčastí sa používalo domácky zhotovené plátno. Hrubé konopné pláto neskôr zjemňovali vkladaním bavlnenej priadze do osnovy pri tkaní. Z takto zhotovenej tkaniny gazdiná šila odev nielen pre seba, ale aj pre všetkých rodinných príslušníkov.  Z uvedeného materiálu sa zhotovovali aj uteráky, obrusy a ďalší spotrebný textil.

Chlapci a dievčatá nosili jednoduché košieľky, zhotovené podomácky, rovného strihu so zapínaním na zadnom diele. Pri vstupe do školských lavíc začali nosiť odev, ktorý bol obmenou odevu dospelých.

Pracovný mužský odev pozostával z dvoch základných častí - košele a širokých nohavíc, ku ktorým sa nosili kožené krpce a klobúk so širšou strechou. Košeľa bývala jednoduchého strihu s  našitými rovnými rukávmi. Nohavice - gate bývali ušité z pravouhlých kusov plátna, pričom každá nohavica z gatí sa šila z jednej šírky plátna. Okraje nohavíc boli zakončené kratučkými viazanými strapčekmi. V páse sa nohavice uväzovali opaskom alebo prevlečeným špagátom.

     Pôvodný pracovný odev - košeľu a gate mimo svojej rodnej obce nahradilo obnosenejšie šatstvo, primárne určené na nedeľu a sviatočnejšie príležitosti.

     Základnou súčasťou odevu žien v Dolných Vesteniciach bol v minulosti rubáš, ktorý bol nielen spodným odevom, ale v letnom období po doplnení zásterou a opleckom slúžil ako vrchný pracovný odev. Rubáš sa zhotovoval z domáceho konopného plátna, pričom jeho dolná časť pozostávala z piatich alebo šiestich šikom strihaných dielov. Hornú časť rubáša tvoril pás tkaniny z červenej bavlny, najčastejšie pretkávaný bielou, ojedinele  modrou alebo čiernou priadzou. Na rubáš si vestenické ženy obliekli oplecko alebo rukávce ušité zo žiarivého bieleho plátna, ktoré kupovali na trhoch a jarmokoch. Základný strih tejto odevnej súčasti bol raglánový. Predný a zadný diel a oba rukávy boli v hornej časti zriasené do uzkej stužky, ktorá sa pod hrdlom uväzovala. Ďalšou časťou ošatenia bol krátky živôtik bez rukávov - lajblík. Táto odevná súčasť sa zhotovovala z drahších kupovaných materiálov ako atlas, brokát a hodváb, ktorí mali často bohaté vyšívané vzory.

     Starobylou súčasťou odevu Vesteničanok bola biela bohatšia riasená sukňa - letnica, ktorá sa v páse viazala úzkou tkaničkou. Na ňu sa nosila zástera tmavej farby, ktorá zvyčajne bývala bez výzdoby.

     Najhonosnejšou odevnou časťou žien v Dolných Vesteniciach bol čepiec a samostaný golierik. Práve na tieto dve súčasti sa sústreďovala výzdoba - výšivka kovovými a striebornými niťami.

     Na pokrytie hlavy vydaté ženy v Dolných Vesteniciach používali šatky z rôzneho materiálu, ktoré si neraz samy prizdobovali rôznymi spôsobmi - našívaním čipky, obháčkovaním okrajov a pod.

V zimných mesiacich sa ženy chránili aj veľkými hrubými vlniakmi, ktoré dokladajú starobylé štádium odievania - zavinovací spôsob.

     Odev slobodných dievčat bol rovnaký ako odev vydatých žien, rozdiel bol len v pestrejších farbách  a tiež v tom, že slobodné dievčatá mohli chodiť s nepokrytou hlavou.

 


 

dnes je: 19.9.2019

meniny má: Konštantín

podrobný kalendár

Ak potrebujete zistiť, kam patrí aký druh odpadu, poradíme Vám! Pozrite si, prosím, našu príručku k triedeniu odpadu v našej obci.

112 európske číslo tiesňového volania, ktoré môžete volať bezplatne kdekoľvek v EÚ

155 Rýchla zdravotná pomoc

150 Hasiči

158 Polícia

0850 111 313 Linka záchrany - lekár, ktorý poradí, ako poskytnúť prvú pomoc

webygroup

Úvodná stránka